ÚVOD DO EVANJELIA PODĽA SVÄTÉHO MARKA

            Tento liturgický rok (cyklus B) budeme počas nedeľných bohoslužieb počúvať evanjeliové úryvky z Evanjelia podľa sv. Marka.(až na pár výnimiek, predovšetkým v pôstnom a veľkonočnom období, kedy sa čítava z Evanjelia podľa sv. Jána.). Preto považujeme za vhodné v tomto i nasledujúcom čísle vydania Horčičného zrnka predstaviť vám osobitosti Markovho evanjelia, ako i okolnosti, za ktorých vzniklo.

            O autorovi Evanjelia podľa Marka vieme, že bol spoločníkom svätého Petra. Zachovala sa správa od starovekého cirkevného spisovateľa Klementa Alexandrijského, že keď Peter v Ríme ohlasoval Božie Slovo, tamojší kresťania požiadali Marka, Petrovho sprievodcu, aby Petrovo kázanie zaznamenal. A tak Marek, ktorý Petra už dlho sprevádzal a ktorý si pamätal jeho príhovory, tak urobil. Ďalej správa uvádza, že keď sa to Peter dozvedel, ani Marka nenapomenul, ani mu v tom nebránil, ani ho k tomu viac nevyzýval.
To vysvetľuje, prečo nie sú udalosti v Markovom evanjeliu zaznamenané chronologicky. Hovorí o tom aj biskup Papias (2. storočie): „Evanjelista Marek ako Petrov tlmočník presne zapísal slová a činy Pána - nie však tak, ako nasledovali za sebou. Marek totiž Pána nepočul, ani s ním nechodil, avšak neskôr sprevádzal Petra. A Peter prispôsoboval svoje kázne podľa potreby - bez toho, že by podával nejaké súvislé vylíčenie Pánových slov. Marek dbal na jedno: aby nevynechal nič z toho, čo počul a aby neuviedol niečo nesprávne.“

Je veľmi pravdepodobné, že autor Evanjelia podľa Marka je totožný s osobou Marka, ktorý je spomínaný v Skutkoch apoštolov. Bol synom majetnej a vzdelanej kresťanky v Jeruzaleme, ktorá hrala dôležitú úlohu v prvej cirkvi. Keď bol Peter uvrhnutý do väzenia, kresťania sa schádzali v jej dome a modlili sa za Petra. (Sk12,12) Marek bol ďalej sprievodcom Barnabáša a Pavla na prvej apoštolskej ceste a stal sa predmetom sporu a rozchodu týchto dvoch veľkých apoštolov.
S istotou sa však nedá tvrdiť, že Marek – autor evanjelia je tou istou osobou ako postava Marka zo Skutkov apoštolov. Mnohí exegéti túto mienku vyvracajú. Ako dôvod uvádzajú, že Marek evanjelista nepozná dobre židovské zvyky, čo u Žida pochádzajúceho priamo z Jeruzalema pôsobí dosť nepresvedčivo a „nežidovsky“. A tiež ako dôvod uvádzajú jeho chyby v zemepisných údajoch týkajúcich sa Palestíny. Avšak bližším citlivým skúmaním sporných miest Markovho evanjelia sa presviedčame, že jeho evanjelium omyly neobsahuje. Aj jeho jazyk - gréčtina, ktorú používa, je bohatá na semitizmy, čo možno očakávať u človeka, ktorý vyrastal v Jeruzaleme.

            Marek s najväčšou pravdepodobnosťou napísal svoje evanjelium v Ríme okolo roku 60-70. Teda v čase krutého prenasledovania kresťanov, ktoré sa začalo po veľkom požiari Ríma za cisára Neróna. Historici dokumentujú, že v tých časoch mnohí kresťania zlyhali a pri mučení zrádzali iných kresťanov, aj vnútri vlastných rodín. Preto Marek venoval veľký priestor pri písaní evanjeliových textov Ježišovým slovám týkajúcim sa utrpenia a časov prenasledovania. Vieme si tiež predstaviť, akým symbolom nádeje na odpustenie musel byť apoštol Peter, ktorý zaprel Krista pre tých kresťanov, ktorí podobne ako on zlyhali a vydali na smrť spolubratov vo viere.

(zdroj Sacra Pagina, Evangelium podle Marka, D. A. Carson & Doaglas J. Moo, Úvod do Nového Zákona)

UČITEĽ, KDE BÝVAŠ?

            Jednou zo spomínaných výnimiek, kedy sa počas tohto cirkevného roka číta úryvok nie z Evanjelia podľa Marka, ale podľa Jána, je aj dnešná nedeľa:

            V nasledujúci deň Ján zasa stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: „Hľa, Boží Baránok.“ Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni mu povedali: Rabbi – čo v preklade znamená Učiteľ -, kde bývaš?“ Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní. Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,“ čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. (Jn1,35-42)

            Ondrej a s ním druhý učeník pobudli pár hodín u Ježiša a stali sa jeho učeníkmi.
Predstavme si človeka, ktorý hľadá zmysel života, pravdu, lásku. Možno by sa aj chcel stať kresťanom. Vedeli by sme mu pomôcť?
Myslíme si, že by mu mohlo byť pomocou na ceste viery, keby napríklad rok býval v nejakej kresťanskej rodine? A keby rok býval v našej rodine, ako by ho to oslovilo na ceste hľadania? Našiel by tam príklad hodný nasledovania?

            Thomas Merton, ktorý sa neskôr stal kresťanom, si vo svojej knihe Hora siedmich stupňov spomína na rodinu, u ktorej raz strávil prázdniny. Píše: „Upútala ma ich dobrotivosť a pozornosť.  Akí boli vyrovnaní! A pritom takí jednoduchí! Každý si ich vážil. Boli svätí v tej najúčinnejšej podobe – tým, že viedli obyčajný život nadprirodzeným spôsobom. Boli posvätení skrytosťou svojho života, obyčajnou zručnosťou, všednými prácami. Ale toto všetko spájali vo vzťahu k Bohu vo viere a láske.
Byť u nich, to bol pre mňa poklad! K ničomu ma nenútili, a preto som ich mal rád. Často som chodil do lesa s chlapcom – synovcom tej rodiny. Kde-tu som vypustil z úst poznámku, na aké som bol zvyknutý na internáte. Chlapec si to všimol a opýtal sa ma, kde som si zvykol na taký spôsob reči. Cítil som sa zahanbený, ale páčilo sa mi, s akou vľúdnosťou prejavil svoj názor. A zdalo sa mi, že mi moju poznámku hneď odpustil...
Nepoznal som zdroj ich vyrovnaného života. Až kým sme raz nehovorili o viere. Boli veriaci kresťania. Chcel som, aby argumentovali, aby vyvrátili moje ateistické presvedčenie, ale oni mi neodporovali. Pritom bolo pre mňa nepríjemné, otrasné a ponižujúce cítiť ich pokoj, tichosť a silu. Ako ticho stáli oproti mne s nevyslovenou obžalobou, že som ochudobnený o vieru, že neprijímam v živote to podstatné. Zdalo sa mi, akoby každú dišputu považovali len za stratu času – za prázdne slová, za príležitosť, aby som sa ja vynášal. Mňa to zhrýzalo! Nikdy som nestretol ľudí, pre ktorých by bola viera v živote takou vážnou záležitosťou! A ako ma mali radi! Za koľko vďačím týmto skvelým ľuďom? Raz to azda spoznám a budem môcť zaďakovať!“

NA ZAMYSLENIE:

            Nikde nie je napísané, že kresťan by mal byť čudákom vo svete. Náš Pán Ježiš Kristus svojimi skutkami a slovami vzdal chválu inej ľudskej cnosti, ktorá mi je osobne veľmi milá: a tou je prirodzenosť a jednoduchosť. No stáva sa, že ľuďom obyčajne zovšednie to, čo je prosté a obyčajné a podvedome vyhľadávajú to, čo je pompézne a vyumelkované.

                                                                                                          Josemaría Escrivá

            Kedysi som si myslela, že musím obracať ľudí na vieru. Neskôr som sa však naučila, že mojou úlohou je milovať. A pochopila som, že láska obráti celý svet.

                                                                                                          Matka Tereza